Syn na matku vôbec nemal čas a skoro vôbec ju nenavštevoval. Ona mu uštedrila cennú lekciu!

Máte len jednu pokrvnú rodinu a mnohým ľuďom, žiaľ, chvíľu trvá, kým si to uvedomia. Tento mladý muž žil svoj dospelý život, kým mu nezavolala jeho mama.

Rodičovstvo nie je a nikdy nebolo jednoduché. Mnohí bezdetní ľudia si myslia, že všetka starostlivosť sa končí okolo pätnásteho alebo osemnásteho roku života, keď sa dieťa začína stávať dospelým. V skutočnosti je pre každého rodiča jeho dieťa navždy dieťaťom, aj keď je stokrát staršie ako on sám. Mnohé z týchto dospelých „detí“ to, samozrejme, ťažko pochopia, kým to nezažijú na vlastnej koži s vlastnými potomkami.

Chcela mi opäť dať hrušky

Moja mama má 73 rokov a vždy bola starostlivá žena, len niekedy až príliš. Neznášam, keď sa mi pri každej návšteve snaží dať svoje hrušky a domáce mlieko. A je to tu znova. „Synu, viem, že tie hrušky nevyzerajú tak pekne ako tie z obchodu, ale chutia oveľa lepšie, ver mi.“ Pri odchode som ich nenápadne zabudol, ako som to robil pri každej návšteve. Nemohol som chodiť k mame príliš často, nebol čas. Pracujem, musím byť s rodinou, môj syn potrebuje novú bundu, sľúbil som priateľke romantický víkend a večeru, …

Mám toho veľa a niečo muselo ísť bokom. Napriek tomu sa vždy snažím priniesť mame a otcovi niečo dobré. Pýtam sa mamy, ako sa jej darí, a ona mi takmer vždy povie to isté: občas sa s otcom pohádajú, ale inak je všetko skvelé. Veď o čom by sa títo dvaja mohli hádať v takomto veku? Vždy ju vypočujem a potom odídem, pričom musím prežiť poznámku o tom, že sa mám poriadne obliecť a dať si šatku okolo krku.

Nikdy sa na mňa nehnevala, že nemám dosť času

Vždy mi hovorila, že mám málo času a mal by som spomaliť, ale nikdy to nebola výčitka. Je si vedomá, že môj život nie je taký jednoduchý, a vždy som veril, že to chápe, aj keď sa s ňou vídam čoraz menej. Veď bývame 40 míľ od seba, nikto by nemal veľa času na návštevu. Pravidelne si voláme a vždy sa dozviem, ako bolo na trhu, ako sa darí môjmu bratovi, jej mačke, ako vyzerá záhrada atď. Nikdy som sa o to nezaujímal, ale čo iné sa mohlo v jej živote diať?

Musí sa s niekým rozprávať, takže som to vždy prežil s predstieraným záujmom. Čo ma však dokáže rozčúliť, je, keď ju niečo bolí a ona jednoducho nechce ísť k lekárovi. „Mám na to užívať ibalgin alebo paracetamol?“ je jej veľmi častá otázka, ktorú som minule nedokázal zvládnuť. „Mami, nie som lekár, preboha. Už mám plné zuby tvojich neustálych sťažností,“ povedal som trochu protivnejšie, ako som pôvodne zamýšľal. Jednoducho to zo mňa vyletelo.

Vďaka jednej vete som si uvedomil veľa vecí

Očakávala som veľa – plač, položenie telefónu alebo pokrikovanie za moju hrubosť. Dostal som však úplne inú odpoveď. „Drahý synu, komu sa mám sťažovať, ak nie tebe? Viem, že nie všetko, čo hovorím, ťa zaujíma, ale mal by si vedieť, že nie som z ocele a mám city,“ povedala takým jemným a empatickým hlasom, že to ani neznelo, akoby sa sťažovala. Konštatovala skutočnosť. V tej chvíli mi došlo, že starí ľudia už nemajú nikoho okrem svojej rodiny. Kto sa o nich postará, ak nie ich deti?

V tej chvíli som jej zložil telefón, okamžite som si vzal všetky veci a išiel som k nej. Mojej rodine. Mama ma najprv prekvapene, ale potom so slzami v očiach privítala. Práve varila mäso a otec mi hneď ponúkol víno, ktoré som musel kvôli šoférovaniu odmietnuť, ale aj tak bolo príjemné. Vzal som si od mamy sveter, pretože mi bola zima a nechcel som, aby mi bolo zima. Nalial som si pohár domáceho mlieka a dal si jej hrušky, ktoré sú stokrát lepšie ako tie z obchodu.

Cítim sa opäť ako dieťa a nemám žiadne problémy. Nový kabát môjho syna môže počkať, s priateľkou môžeme zajtra urobiť večeru, víkend strávime spolu bez piatku a vynahradíme si ho, upratovať budem inokedy a v pondelok sa môžem dať ostrihať. Niekedy je dobré spomaliť a mať čas jeden na druhého. Moji rodičia už nemajú veľa času, takže musím zostať s nimi, kým môžem.

Staráte sa aj vy o svojich rodičov, alebo na nich nemáte čas?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *