Žena sa podelila o svoje skúsenosti s celou liečbou rakoviny a dáva nádej aj ostatným ľuďom…
,,Na Valentína som očakávala žiadosť o ruku. Na ten deň som sa pripravovala celé dni. Ale z domu ma vyniesli na sanitných nosidlách. Aj bez lekárskej diagnózy som vedela, že môj stav je alarmujúci. Príliš dlho som ignorovala symptómy a pred rodinou som skrývala, že sa cítim zle,“ povedala Ena pre istý magazín vo februári 2012.
O päť rokov neskôr nám zavolala Ena a pripomenula nám svoj prípad. Je živá a úplne zdravá.
Jej príbeh prinášame celý:
Všetky zmeny, ktoré na sebe pozorovala, najskôr občas a potom čoraz častejšie, Ena pripisovala všetkému, okrem choroby. Utešovala sa a uisťovala sa, že to nie je nič nebezpečné.
– Som mladá, mám dobré genetické predispozície, moji rodičia sú zdraví; Nepijem, nefajčím, stravujem sa mimoriadne zdravo, aktívne športujem. Nemôžem byť chorá, to sa nedá – pomyslela si Ena.
Tvrdohlavo obhajujúc svoje presvedčenie, že každá choroba ju musí obísť, odmietla navštíviť lekára, aj keď stúpila na váhu a všimla si, že rapídne chudne.
Dokonca aj vtedy, keď nemohla myslieť alebo spať kvôli bolesti hlavy. Pred rodičmi až do 14. februára 2010 úspešne skrývala častú nevoľnosť, vracanie krvi, mdloby a nakoniec stratu vedomia.
Na Valentína sa chystala vyraziť so svojím priateľom do mesta. Snažila sa obliecť, obávala sa extrémnej bledosti jej tváre a trasúcich sa rúk.
– Len aby tento deň prešiel, aby sa skončil, aby som sa mohla hodiť do postele. Spala som viac ako kedykoľvek v živote. Predtým, ani keď som dostala chrípku, nezostávala som v posteli. Od prírody som hyperaktívna bytosť – hovorí Ena.
Z domu však odišla na sanitných nosidlách. Rodičia ju našli v bezvedomí na zemi.
– Keď som sa spamätala aj bez lekárskej diagnózy a pohľadu na zachmúrené a ustarané tváre mojich rodičov, som vedela, že situácia je alarmujúca. Všetko som videla matne. Dvojité obrazy, ktoré sa mi mihali pred očami, splodili tie najčernejšie možné myšlienky: rakovina, nádor, slepota, epilepsia, smrť…?
Pravda nebola upokojujúca a ani sa výrazne nelíšila od Enniných podozrení. Pátrania a nálezy poukazovali na nádor na mozgu, rakovinu pľúc, hrdla, lymfatických uzlín…
– To poznanie bolo zničujúce. Zabudla som na všetky veľké plány do budúcnosti. Je koniec. Zomriem a nedožijem sa ani tridsiatky. Nezamestnám sa, nevyštudujem vysokú školu, nevydám sa v krásnych bielych svadobných šatách, neporodím deti… Nič neurobím, lebo skončím dva metre pod zemou! – Ena si zúfala.
Na návrh lekára bola Ena v sprievode rodičov prevezená do KBC Záhreb, najväčšej nemocnice v Chorvátsku, a podstúpila chemoterapiu.
– Čakala na vhodnú chvíľu na operáciu nádoru, ktorý sa nachádzal na, ako povedali lekári, na „nevhodnom mieste“. Zdôraznili, že kým ma neotvoria, nevedia, či je to zhubné. Tvrdili, že všetko bude v poriadku, že sa uzdravím a po operácii zmiznú bolesti hlavy a nevoľnosť. Medzitým som podstupovala chemoterapie.
– Ale s bolesťami hlavy môžem žiť, tie ma netrápia – bránila som sa hlúpo, naivne a detinsky a snažila som sa nedať najavo, ako sa bojím možnosti, že sa mi do hlavy zaryje skalpel. Už len tá myšlienka ma prinútila skrčiť sa.
Cesta zachraňujúca život.
Z iniciatívy rodinných priateľov zo Záhrebu sa vybrali do Sarajeva, k doktorke Šuhrete Trobradović.
– Vyšetrí vás, presne určí, čo vám je. Má aj liek, pije sa, čistí telo od zhubných buniek. Nebudete potrebovať ani operáciu. Nemáte čo stratiť, môžete len získať. Keď už nič iné, telo si posilníte prirodzenou cestou – poradili nám.
– A tak najprv moji rodičia navštívili doktorku Trobradović, priniesli mi kefír z Kaukazu, ktorý som hneď začala piť. Hneď ako sa môj stav začal zlepšovať, som ju navštívila aj ja.
– Vyšetrila ma na prístroji na diagnostiku toku energie, ktorý nastavil blokády v celom tele, najmä v oblasti hlavy, pľúc…
– Poukázala na to, že som musela byť dlhodobo vystavená nebezpečnému žiareniu a nariadila použitie cédrových panelov. Jednu menšiu som si hneď nasadila, druhú som si vzala so sebou, že nech budem kdekoľvek, musím to mať so sebou. Pokračovala som v používaní kefíru z Kaukazu.
– Lekárka sa ku mne celý čas správala profesionálne, nesľubovala mi zázraky, ani vyliečenie zo dňa na deň. Napriek tomu zdôraznila, že prax vykazuje neskutočne pozitívne výsledky u ľudí so zhubnými ochoreniami. A skutočne, nedávne zistenia ukázali, že nádorová hmota sa zmenšila o 85 %, rakovina z tela úplne zmizla. Cítim sa skvele. Nevoľnosť, závraty, vracanie, dvojité videnie zmizli. Chuť do jedla sa mi vrátila, žijem normálne, pravidelne chodím na kontroly k lekárom aj k doktorke Trobradović. Pokračujem v užívaní jej terapie. Vďaka Bohu, že nás nasmerovali na správne miesto. Ďakujem aj doktorke, s pomocou ktorej som sa vyhla skalpovaniu! – povedala Ena vo februári 2012.
V júli tohto roku nás jej pozvanie prekvapilo. Spýtala sa nás, či si ju pamätáme.
– Bola som vážne chorá. Keď sme pred piatimi rokmi písali príbeh, bolo mi lepšie. Onedlho moji príbuzní z Anglicka, ktorých som stretla prvýkrát, spoznali a ukázali im Auru a príbeh o mne. Tak som si spomenula, že ti mám zavolať a povedať ti, že ešte žijem. Neužívam žiadne lieky a všetky zlé bunky z môjho tela už dávno odišli. Kaukazský kefír urobil v mojom tele naozaj dobrú vec – povedala Ena a opäť pochválila slávnu sarajevskú lekárku Šuhretu Trobradovićovú.
Dodala, že sa medzitým vydala, dokončila vysokú školu a stala sa mamou rozkošného chlapčeka Dorijana. Napriek vysokoškolskému vzdelaniu sa rozhodla byť len matkou a ženou v domácnosti.
– Po zázračnom uzdravení som sa naučila vážiť si život. Už nič neberiem ako samozrejmosť.
Leave a Reply