Toto sa stane s mozgom vášho dieťaťa v momente, keď mu kúpite mobilný telefón: Doktor varoval všetkých rodičov!

Doktor varoval rodičov! Toto robia s deťmi mobilné telefóny…

Doktor Ranko Rajović patrí medzi popredných odborníkov na výchovu detí a jeho rady sa prerozprávali už veľa krát.

Lekár Radko Rajivič  vyvinul vzdelávací systém NTC, ktorý podporuje zdravý vývoj mozgu u detí, podporuje detský potenciál a považuje detské hry za kľúčový faktor pre rozvoj inteligencie.

,,Názov jednej z jeho kníh ,, IQ dieťaťa – rodičovská starostlivosť“  odkazuje na dôležitosť zodpovedného a aktívneho rodičovstva pre duševný vývoj detí,“ –  píše Radio Sarajevo.

Prečo už deti nemôžu žiť bez mobilných telefónov?

Som za moderné technológie, ale ak vieme, čo technika robí s naším dieťaťom, mali by sme sa nad tým zamyslieť. Rodičia vedia – keď už dieťa dostane mobil,  že už bez neho nevie žiť.

Mozog ako orgán prežitia sa totiž musí naučiť prežiť. Vždy, keď sa mozog naučí niečo nové, vylučuje hormóny šťastia – endorfíny. Je to biologická odmena, keď niečo zvládneme. Keď dieťa urobí prvých pár krokov v živote, je plné hormónov šťastia. Keď behá, učí sa plávať, bicyklovať… vždy, keď sa naučí niečo nové, dostavia sa hormóny šťastia. Veľké šťastie nastáva, keď dieťa nastúpi do školy.

Pri testoch sa zistilo, že  ten veľký endorfín dostanete päť- alebo šesťkrát za život. Malý endorfín sa získa raz denne alebo každé dva dni.

Keď však dieťa dostane telefón, stane sa nasledovné: keď prejde jednou úrovňou hry, dostane endorfíny, druhá úroveň – opäť endorfíny, tretia úroveň – endorfíny atď…. Za desať minút hormón šťastia sa objaví desaťkrát, čo nie je fyziologické. A potom mama zavolá na večeru a dieťa povie – počkajte ešte chvíľu. Alebo povie, že nie je hladný.

Endorfínové receptory sú ako morfínové receptory – zdá sa, že dieťa berie drogy. Rodičia si to neuvedomujú.

Moja rada znie: nekupujte im mobily a ak ste ich už kúpili, stanovte im  limit – pol hodiny denne a dosť.

Ale podľa skúseností rodičov dieťa hľadá spôsoby, ako to zneužiť. Idú na záchod, zamknú sa a pätnásť minút sa hrajú. Niektoré deti sa v noci zobudia, aby sa hrali, kým ich rodičia spia, takže ráno nemôžu vstať a ísť do školy. Hrajú dve-tri hodiny denne a nevedia sa zbaviť telefónov.

Keď sa im do mozgu počas dňa hrnú stovky informácií, ten mozog bliká. A potom niekto očakáva, že dieťa bude študovať a čítať knihy. Nebude. Tak vzniká problém.

O svoje deti musíme bojovať, pretože iné deti nemáme. Problém je, že každá nová generácia je o niečo slabšia. Horšia je ich motorika, slabšia pozornosť a sústredenie, nevedia písať, učiť sa. Otázka je, čo bude o desať rokov, ak nič nezmeníme. Aké budú naše deti, keď vyrastú a očakáva sa od nich, že budú ekonomicky produktívne? Musíme deti pripraviť na budúcnosť.

Máme údaje, že naše deti už zaostávajú  v Európe a Európa už zaostáva za východnou Áziou. Musíme urýchlene začať so zmenami.

Je pravda, že dnes rodičia nechávajú svoje deti ísť „ťažšou cestou“ menej ako kedysi? Prečo to nie je dobré?

Povedzme, že dieťa má lego. Musí rozmýšľať, ako ho poskladať, nejde to, je to preňho náročné a potom prídu rodičia a postavia mu to. Alebo ideme trochu viac dozadu – dieťa sa učí chodiť. Samozrejme, pri učení chôdze musí dieťa spadnúť. Ale rodičia mu  kupujú vychádzkové pásy, vodítko, takže vidíte, ako rodičia chodia s dieťaťom na pásoch a nenechajú ho spadnúť.

Funkciou chôdze nie je zabrániť pádu dieťaťa, ale naopak naučiť ho  padať. Spadnúť 500-krát za štyri mesiace. Zakaždým, keď malé dieťa spadne, nezraní sa. Ak sa nenaučí padať v dvoch rokoch, kedy sa to stane? Asi nikdy. Pedagógovia hovoria, že dnes má čoraz menej detí reflex, že pri páde dávajú ruky pred seba. Mozog sa musí naučiť padať, rovnako ako sa musí naučiť myslieť. Je to problém nadmernej ochrany.

Ak namiesto dieťaťa pracuje rodič, nenechá ho padať, dáva mu mäkké jedlo, aby dieťa nemuselo prežúvať, celá táto pomoc nevyvinie správne určitú časť mozgu. Pomáhať dieťaťu je medvedia služba, dieťa to musí zvládnuť samo.

Líšia sa súčasné vzorce rodičovstva od tých spred niekoľkých desaťročí, v ktorých vyrastala rovnaká generácia rodičov?

Všade sú rovnaké problémy, v Česku, Holandsku, všetko po starom. V mysliach ľudí sa niečo zmenilo, rodičia sú iní. V Taliansku je štandardom tlačiť dieťa v kočíku do piatich rokov! Zamyslime sa o tridsať rokov späť – kto nás tak dlho tlačil vo vozíku? Kto nás viezol do školy? Naše deti už ani nechodia.

Myslím si, že je to spôsobené aj prebytkom informácií, kde najviac prevládajú zlé správy, nehody a agresívni vodiči v uliciach. Urobili sme prieskum – päťdesiat percent detí vo štvrtom ročníku nosia do školy a zo školy rodičia. Každý deň.

Myslíš, že sa ako otec nebojím? Jasné že  áno. Ale človek by nemal zaujať líniu najmenšieho odporu. Potrebujeme ovplyvňovať povedomie celej spoločnosti.

Čo si o tom myslíte? Napíšte nám komentár…

Zdieľajte tento príspevok s priateľmi!

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*