Hovorí sa, že odpúšťať je ľudské. Od detstva nás učia, že máme druhým odpustiť, zabudnúť na krivdy a ísť ďalej. Lenže čo ak niektorým ľuďom odpúšťame príliš ľahko? Čo ak im tým dávame príležitosť, aby nám znova ublížili? Psychológia upozorňuje na jednu dôležitú vec, na ktorú mnohí zabúdajú.
Nie každý, kto prosí o odpustenie, to myslí úprimne
Určite ste už zažili človeka, ktorý vám ublížil, ospravedlnil sa a sľúbil, že sa to už nikdy nestane.
A vy ste mu uverili.
Lenže po čase sa všetko zopakovalo. Rovnaké správanie, rovnaké výhovorky a rovnaká bolesť.
Práve tu vzniká problém. Niektorí ľudia si totiž môžu zvyknúť, že im odpustíte úplne všetko. Nemusia niesť žiadne následky a nemajú dôvod svoje správanie meniť.
Odpustenie bez zmeny správania totiž samo osebe nezaručuje, že sa krivda nezopakuje.
Najväčšia chyba? Myslieť si, že odpustiť znamená zabudnúť
Mnohí ľudia si zamieňajú odpustenie s tým, že musia na všetko zabudnúť a správať sa, akoby sa nič nestalo.
To však nie je pravda.
Môžete niekomu odpustiť a zároveň sa rozhodnúť, že už mu nikdy nedovolíte, aby vám ublížil rovnakým spôsobom.
Môžete prestať cítiť hnev, ale nemusíte mu automaticky znova dôverovať.
A môžete dokonca niekomu odpustiť bez toho, aby ste ho pustili späť do svojho života.
Odpustenie je jedna vec. Dôvera je niečo úplne iné.
Psychológovia upozorňujú na dôležitosť hraníc
Zdravé medziľudské vzťahy potrebujú hranice. Tie nám pomáhajú určiť, aké správanie sme ochotní tolerovať a čo je už pre nás neprijateľné.
Ak niekto opakovane klame, ponižuje vás, manipuluje s vami alebo zneužíva vašu dobrotu, nemusíte mu dávať nekonečné množstvo ďalších šancí.
Nie je sebecké povedať:
„Odpúšťam ti, ale už nedovolím, aby si sa ku mne takto správal.“
Takéto rozhodnutie nie je prejavom nenávisti. Je prejavom sebaúcty.
Existuje jeden vážny dôvod, prečo neodpúšťať automaticky
Tým dôvodom je ochrana vlastného psychického zdravia a dôstojnosti.
Ak neustále potláčate svoje pocity, ospravedlňujete správanie druhých a ignorujete vlastné hranice, môžete sa postupne cítiť vyčerpaní, bezmocní a nedocenení.
Odborníci na duševné zdravie preto zdôrazňujú, že odpustenie by nemalo byť výsledkom nátlaku.
Nikto nemá právo prikazovať vám, kedy máte odpustiť alebo ako rýchlo sa máte preniesť cez bolestivú skúsenosť.
Každý človek potrebuje iný čas.
A niekedy je najzdravším rozhodnutím jednoducho odísť zo vzťahu, ktorý vám dlhodobo ubližuje.
Ako spoznáte, že si človek zaslúži ďalšiu šancu?
Nesledujte iba jeho slová. Všímajte si predovšetkým činy.
Človek, ktorý svoje správanie úprimne ľutuje, by mal byť ochotný priznať si chybu, prevziať zodpovednosť a postupne dokázať, že sa snaží zmeniť.
Naopak, ak vás niekto obviňuje z vlastných chýb, zľahčuje vaše pocity alebo vás núti okamžite odpustiť, je namieste opatrnosť.
Samotné ospravedlnenie ešte neznamená, že si človek automaticky zaslúži vašu dôveru.
Odpustenie môže oslobodiť, ale nemusí znamenať zmierenie
Je dôležité pripomenúť, že odpustenie samo osebe nie je zlé. Naopak, niektorým ľuďom môže pomôcť zbaviť sa dlhodobého hnevu a nájsť vnútorný pokoj.
Nemalo by však znamenať, že musíte obnoviť vzťah s človekom, ktorý vám ubližoval.
Odpustiť môžete aj potichu, sami v sebe, bez ďalšieho kontaktu.
A ak na odpustenie ešte nie ste pripravení, nemusíte sa za to hanbiť.
Zapamätajte si jednu dôležitú vetu
„Môžete mať dobré srdce a zároveň pevné hranice.“
Byť dobrým človekom neznamená dovoliť ostatným, aby vás využívali.
Nemusíte sa pomstiť. Nemusíte nikoho nenávidieť. Ale nemusíte ani predstierať, že sa nič nestalo.
Niekedy je najväčším prejavom úcty k sebe samému rozhodnutie, že človeku odpustíte, no už mu nedovolíte vrátiť sa do vášho života za rovnakých podmienok.
Preto neodpúšťajte iba preto, že sa to od vás očakáva. Doprajte si čas, počúvajte vlastné pocity a pamätajte, že vaša dobrota by nikdy nemala byť dôvodom, prečo vám niekto opakovane ubližuje.
Leave a Reply