Asi pred štyrmi rokmi som bol v banke v malom mestečku na juhu Georgie, kde som žil. Ako vždy som čakal v rade. Zrazu sa do radu vrútil otec so synom a začali predbiehať, čo samozrejme naštvalo väčšinu ľudí v rade. Bol piatok, rad bol naozaj obrovský a otec s chlapcom ho vôbec nerešpektovali. Keď sa ho syn opýtal, či mu potom môže kúpiť nejaké sladkosti, zakričal: „NIE, NIE“.
To chlapčeka samozrejme zarmútilo, ale po niekoľkých minútach sa opýtal znova. Otec, ktorý ho nedržal za ruku, ale silno za zápästie, opäť začal kričať: „Povedal som jasné nie!“. Držal ho tak silno, až sa chlapec rozplakal.
Otec sa veľmi nahneval, naklonil sa k chlapcovi a niečo mu pošepkal do ucha. Po niekoľkých sekundách som počul ďalšie nadávky: „Okamžite drž hubu, lebo ťa zbijem, ty kretén.“
Otec sa veľmi rozčúlil, chlapec veľmi plakal a všetci sa na dvojicu začali pozerať, čo otca rozrušilo a odtiahol syna na toalety.
Srdce sa mi zovrelo, všetci si začali šepkať, ale nikto nič neurobil.
Čím viac ma táto situácia hnevala, tým viac som chcel chlapcovi pomôcť, a tak som nakoniec vystúpil z radu a rozhodol sa ísť na toalety. Otvorím dvere toalety a vidím, že otec si sťahuje opasok a bije dieťa. Dieťa v tejto chvíli prakticky kričí: „Prepáč, otecko!“ Odpusť mi!“
Niečo vo mne sa zlomí…Zastavte to! Zastavte to! Dieťa prestalo plakať, otec ho prestal biť. Obaja sa na mňa len pozreli.
„Mal by si sa hanbiť,“ zakričal som na otca. Len sa zamračil, znova chytil chlapca za zápästie a ťahal ho von z banky. Vystopoval som ho. Zistil, aké má auto, opísal si poznávaciu značku a potom som podal sťažnosť na policajnej stanici. Neviem či to pomohlo, ale keď som sa vrátil do banky, čakal ma obrovský potlesk.
Leave a Reply