Najhoršie veci, ktorých sa dopúšťame voči svojim rodičom…
Existujú vecí, ktoré starí rodičia neodpustia, pretože ich urazíte.
,,Jedna žena mala päťdesiat rokov. Aktívna, veselá, úspešná – mala všetko, za čo tvrdo bojovala: rodinu, prácu, priateľov… Trápilo ju len jedno – rodičia.“
Akosi rýchlo a náhle zostarli. Z kedysi aktívnych a veselých ľudí sa cez noc zmenili na krehkých a krotkých ľudí. Keď sa vrútila do ich bytu – celá v dobrej nálade, plánoch, nádejach, privítal ju ťažký dych staroby a kyslé jedlo.
Vrhla sa k chladničke, vybrala z nej, čo tam už dávno bolo, pokazilo sa a skyslo. Chladničku naplnila krásnymi dózami s hotovým jedlom z drahej reštaurácie.
Išla ku skrini, priniesla novú košeľu pre otca a nový župan pre mamu. Hrdo ich zavesila do skrine.
Rodičia jej neodporovali. Pozerali na ňu rozhorčene. Nič nepovedali.
A keď o týždeň a pol prišla na návštevu, dózy s jedlom z reštaurácie zostali nedotknuté. A vedľa nich sa varila kyslá kapusta. Jej rodičia si varili sami. A jedla z reštaurácie sa ani nedotkli.
Otec sa s ňou stretol vo svojej obľúbenej kockovanej košeli, ktorá bola v lakťoch tenká, predratá, takže bola vidieť jeho kožu. Mama – v jej obľúbených domácich šatách, ktoré pochádzali z 80. rokov minulého storočia. Jej novinky, ktoré im kúpila viseli v skrini nedotknuté.
Jedného dňa to žena nemohla vydržať. Chytila mamin zimný kabát: „Mami, ty si ho nosila posledných 20 rokov, je taký starý! Už sa to neoplatí nosiť!“ a hodila ho do koša.
A namiesto kabáta jej priniesla mäkký kožuch. Hodvábny kožuch, ľahko priľnul k matkinmu telu. A mama si ho opatrne vyskúšala:
,,Ach môj bože, to je dokonalosť,“ povedala s jemným úsmevom, opatrne ho vyzliekla a zavesila do skrine.
,,Teraz ho musíš nosiť stále,“ veselo štebotala dcéra.
Matka zomrela o rok neskôr. Jej dcéra, ktorá vybaľovala skriňu s maminými šatami, narazila na balík. Hlboko v skrini ležal úhľadne zložený kožuch z líšky. Nový s etiketou. Nebol nosený. Nebol oblečený ani raz!
Žena, ktorá vyhodila matkin starý kabát do odpadu, ktorá kúpila matke kožuch a ktorá si uvedomila: celú zimu jej mama chodila na nákup do obchodu bez kabáta, alebo ani nevyšla z domu…“ plakala horko.
Jeden študent mi povedal tento príbeh. Srdce mi poskočili, keď som ho počúvala – mala som pocit, akoby mi rozprával o chybách, ktoré som s rodičmi urobila ja. Mám rovnaký „trik“ s vyberaním vecí z chladničky mojich rodičov:
„Sú to kuracie kosti pre mačky,“ snažila sa mi vysvetliť mama.
Kŕmila mačku na dvore. A ich kosti sa tak nahromadili, že smrad bol neznesiteľný…
Kúpila som im novú skriňu do spálne. Videla som ich vystrašené pohľady, keď som začala vyhadzovať veci zo starej skrine, vyhadzovať ju a uvoľniť miesto novej. Neboli z toho nadšení.
Zároveň som mala šťastie: mala som, dalo by sa povedať, vzorných rodičov. Prežili spolu 71 rokov – spolu, pokojne, harmonicky. Prijali moju pomoc morálnu aj materiálnu. Zaujímali sa o môj život. Ale aj pri takýchto rodičoch som občas urobila chyby.
Je pre mňa ťažké pochopiť, že to už nie sú tí istí ľudia, ktorí ma brávali na turistiku, na výlety, dovolenky, zimovanie… Ale už ich musím prijať takých, akí sú…
Toto sú pravidla, ktoré nesmiete porušiť, pokiaľ ide o starých rodičov:
1. Nemeňte návyky svojich rodičov.
Majú svoj rytmus, ktorý ich upokojuje, vďaka čomu sa cítia dobre.
2. Nestrašte rodičov svojimi výdavkami.
V starobe si mnohí ľudia dávajú väčší pozor na výdavky. Kúpa novej veci ich rozruší, aj keď to bolo absolútne nevyhnutné: ľutujú, že sa rozlúčili s peniazmi. A ak im niečo kúpite, ľutujú vaše peniaze rovnako ako svoje.
Ak majú vaši rodičia túto vlastnosť, nepresviedčajte ich. Keď im budete kupovať nové oblečenie, len opatrne odlepte cenovky a povedzte: ,,Mami, toto som si kúpil pre seba, ale nehodí sa mi to. Je mi to ľúto vyhodiť…“
A mamička si ho určite oblečie, lebo si ho nebude môcť dovoliť vyhodiť.
Ak sa rodičia odmietnu liečiť na súkromných klinikách a požiadate súkromného lekára, aby k nim prišiel, povedzte im:
,,Ocko, toto je známy. Je to manžel mojej kamarátky. Požiadala som ho, aby ťa prišiel skontrolovať…“
3. Urobte radosť svojim rodičom.
Niekedy sa hovorí: „Starí ľudia sú ako deti“. Bohužiaľ to nie je pravda. Každý nový deň dieťaťa je vzostupom. Každý nový deň starého muža je pádom. Deti sa smejú tristokrát denne. Ako často vidíš svojich rodičov usmievať sa?
Ak je to možné, snažte sa naučiť rodičov využívať sociálne siete alebo služby, kde môžu sledovať svoje obľúbené seriály. Áno, zaberie vám to veľa času, bude to vyžadovať veľa trpezlivosti. Ale keď rodičia začnú aktívne komunikovať – budete odmenení žiarou v ich očiach. Starší ľudia potrebujú komunikáciu – a tú budú môcť získať na sociálnych sieťach.
4. Ak sa u vašich rodičov rozvinie demencia, nesnažte sa jej vzdorovať.
Nechápala som, že som mame ublížila, keď som jej odpovedala:
,,Mami, spomeňme si, o čom sme sa práve rozprávali?“
V očiach sa jej objavil strach a úzkosť. Cítila, že nesplnila moje očakávania a uvedomila si: nemôže, nedokáže ich splniť vôbec. Strašne ju to trápilo – a ja som sa trápila, nechápajúc, ako jej pomôcť.
Doktor mojej mamy mi povedal správnu taktiku. Povedal:
Nemučte jej RAM – nič tým nenapravíte. Obráťte sa na dlhodobú pamäť – funguje oveľa lepšie.
Začala som sa mamy pýtať na jej detstvo – jej detstvo, moje detstvo. Začali sme sa s ňou rozprávať na abstraktné témy – čo je láska, čo je rodina… V takýchto chvíľach sme boli šťastní: ja a ona. A to je pre nás – dospelé deti starších rodičov to najdôležitejšie: aby nám naša komunikácia prinášala šťastie…
Leave a Reply