Loď sa potápala. Jednému manželskému páru sa podarilo dostať do záchranného člna, ale k ich hlbokej ľútosti bolo voľné len jedno miesto. Manžel sám vyliezol na loď a svoju ženu nechal zomrieť uprostred oceánu.
Ale predtým, než sa potopila, vykríkla jeho žena poslednú vetu svojho života – tak začala učiteľka literatúry svoju prvú lekciu v tomto školskom roku.
Tu svoj príbeh prerušila.
„Tak čo si myslíte,“ spýtala sa učiteľka sediaci pred deťmi v triede, „aká to bola veta?“
Väčšina študentov okamžite povedala: „Nenávidím ťa!“, „Aká som bola ale slepá!“ A ďalšie odpovede v podobnom duchu.
Celá trieda sa predháňali vo výpovediach, len jeden chlapec celú tú dobu sedel a mlčal.
– „A čo myslíš ty, že povedala?“ – spýtala sa ho učiteľka a podišla k nemu.
– „Myslím si, že povedala: postaraj sa o naše dieťa!“
– „Ty poznáš tento príbeh?“ – začudovala sa učiteľka.
– „Nie, ale to isté povedala moja mamička oteckovi pred svojou smrťou,“ odpovedal žiak.
Učiteľka sa odvrátila a dúfala, že si nikto nevšimol, ako sa jej v očiach zaleskli slzy.
– „Je to tak,“ odpovedala.
Loď sa potopila. Ten muž sa vrátil domov a sám vychovával ich dcéru. Po mnohých rokoch, keď už otec nežil, sa jeho dcéra preberala jeho vecami a našla jeho denník, v ktorom si prečítala toto:
„Mala strašnú diagnózu, keď sme sa vydali na výlet. Už jej zo života nezostávalo veľa času. Bože, ako by som si prial utopiť sa namiesto nej, ale pre dobro našej dcéry som to nemohol urobiť. Mohol som ju len nechať uprostred oceánu.“
Trieda mlčala.
Z detských očí bolo jasné, že je tento príbeh hlboko zasiahol a že si deti dnes prvýkrát uvedomili, že prvý dojem môže byť klamný.
To je dôvod, prečo by sme nemali ľudí a ich činy nikdy súdiť povrchne, pretože o nich možno nič nevieme.
Leave a Reply