Niekoľko rokov sme sa s manželom márne pokúšali o dieťa. Ako žena, ktorá veľmi túžila po dieťati, som to niesla viac než ťažko. Cítila som sa zbytočná a vnímala som to ako svoje zlyhanie. Navyše mi v tom čase zomierala matka, takže som si naozaj siahla na dno.
Ukázalo sa, že moja matka je vážne chorá.
Keď mi lekár povedal, že jedinou možnosťou, ako mať dieťa, je adopcia, zúfala som. Myšlienka na výchovu cudzích potomkov ma desila. Som si istá, že iné ženy v tom nachádzajú uspokojenie, ale ja nie. Adopciu som okamžite zavrhla a verila som, že sa možno nakoniec stane zázrak. Na chvíľu sme sa prestali snažiť o dieťa.
Obaja sme boli vyčerpaní. A ukázalo sa, že matka bola chorá. Potrebovala ma viac ako kedykoľvek predtým. Tak som sa zamerala na ňu. Keďže rakovina postupovala veľmi rýchlo, chcela som jej dopriať čo najviac pokoja a útechy. Mama bola striedavo v nemocnici a doma. Boli dni, keď mala brutálne záchvaty a nemohla ani chodiť. Lekári mi nechceli dať med okolo úst. Na rovinu mi povedali, že mama je takmer na konci síl. Tak sme sa s Patrickom rozhodli vziať ju domov.
Moja mama mi sľúbila, že mi pošle dieťa
Dokonca aj jej matka vedela, že sa blíži koniec. Niekoľko dní pred jej smrťou som sedela pri jej posteli. V jednej chvíli otvorila oči a prehovorila. „Máš nejaké želanie, než odídem?“ spýtala sa. „Áno! Aby si sa uzdravila,“ prosila som. „Obávam sa, že to nemôžem urobiť. Máš ešte nejaké želania?“ vyzvala ma. „Vieš, čo si želám, mami. „Zlatko,“ povedala a vzala ma za ruku.
„Sľubujem, že ti ho pošlem, keď odídem.“ Pozrela mi priamo do očí. O niekoľko dní neskôr zomrela. V nasledujúcich mesiacoch som sa snažila nájsť zmysel svojho života. Začala som mať depresiu. Z toho, že nemôžem mať deti, aj z toho, že nemám matku. Bola som taká zúfalá, že som nakoniec povedala áno adopcii.
Podali sme žiadosť a čakali. Dlho sa nič nedialo. Prestala som veriť, že to nakoniec vyjde. Ale potom sa to stalo. Niekoľko dní pred Vianocami zazvonil telefón. „Máme pre vás zdravé dievčatko,“ povedali mi a ja som sa po všetkých tých rokoch cítila veľmi šťastná. Po vybavovaní potrebných dokumentov sme si pre ňu konečne mohli ísť. Bola krásna. Mala veľké zelené oči a niekoľko svetlých vlasov.
Adoptované dievča sa nápadne podobá na svoju matku
Keď sme listovali v dokumentoch, zarazila ma jedna vec. „Natálka má narodeniny v deň, keď zomrela mama. Zvláštna náhoda, však?“ Vyslovila som smerom k manželovi. „Možno to nie je náhoda. Sľúbila ti to, však?“ pripomenul mi.
„Máš pravdu. Myslíš, že s tým má niečo spoločné moja mama?“ Zamyslela som sa. Ako Natália dospieva, čoraz viac sa podobá svojej babke. Dnes je z nej trojročné dievčatko, ktoré vyzerá, akoby babičke z oka vypadlo. Verím, že došlo k reinkarnácii a duša mojej mamy žije ďalej v tele mojej dcéry.
Leave a Reply